NIE SÚ ZO SVETA , AKO ANI JA NIE SOM ZO SVETA

             „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.

            Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou – tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn17, 11-19)

            „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým.“ Ježiš chce, aby sme svoje kresťanstvo žili v tomto svete. Ako? Niekedy nad tým krčíme plecami... Máme skúsenosť, že nie je jednoduché žiť vo svete, a pritom sa mu neprispôsobiť.

            Bez napojenia na Boha je to ťažko možné. Ale sami vnímame, že modlitba sama osebe nestačí. Že dôležité je to, aký život vedieme. Preto pre kresťana dnešnej uponáhľanej doby je tak dôležité nájsť správne a rozumné skĺbenie práce a modlitby.

             Našou častou chybou býva, že považujeme modlitbu viac za prejav lásky k Bohu a prácu a službu viac za prejav lásky k človeku. Pritom prácu a modlitbu takto oddeľovať nemožno. Práca nemusí kradnúť čas patriaci Bohu, ak je konaná v spojení s ním. Oboje - práca i modlitba môže byť na slávu Boha i na úžitok človeku a svetu. A oboje posväcuje.

            Preto vôbec nemusí mať výčitky svedomia žena - matka, ktorá varí, perie, žehlí, a ešte k tomu chodí do práce, ak nestíha rozvíjať svoj duchovný život tak, ako by chcela. Nemala by sa stresovať, či sa jej podarí „ukradnúť si“ čas na svätú omšu vo všedný deň, len aby sa modlila. Ona sa modlí tým, čo robí v spojení s Bohom, keď manželovi a deťom venuje svoju lásku a starostlivosť. To je kľúč k pochopeniu toho, prečo mnohé matky dosiahli zrelosť a krásnu harmóniu duchovného života, i keď sa nevedeli modliť breviár, nečítali pravidelne Písmo a na svätú omšu sa dostali väčšinou len v nedeľu – a aj tú častokrát kvôli deťom prežili len nepozorne. Naučili sa však modliť inak – jednoducho a obyčajne – desiatok ruženca, svoje ranné a večerné modlitby, častokrát len krátke, modlili sa pri manuálnej práci a pri tom s veľkou vernosťou a láskou robili to, čo mali.

            Teda to, čo človeka posväcuje, je láska. Tá je tou najpodstatnejšou v duchovnom živote. Ako hovorí svätá Terézia Ávilská: „Bez lásky je to všetko k ničomu...“

            Podobným spôsobom je pri vykonávaní svojich povinností posväcovaný každý muž, ak je jeho práca odpoveďou na Božie volanie, nielen produktom vlastnej sebarealizácie. Takto aj keby bol po celodennom snažení unavený a až vyčerpaný, nemusí byť vyčerpaný duchovne a paradoxne po dni plnom povinností sa môže cítiť pri Bohu tak blízko ako málokedy.

                                                              v v v

            V súvislosti s prácou a modlitbou je dôležité spomenúť dva hraničné postoje:

1. Ja sa modlím prácou a tak práca nahradí moju modlitbu. – Ľudia s takýmto postojom majú v sebe akýsi motor, ktorý ich vrhá z práce do práce, z akcie do akcie. Všetko sa im zdá dôležitejšie ako modlitba. S odstupom času však vidia, že to, čo sa im vždy zdalo tak dôležité a neodkladné, je veľmi vzdialené tomu, čo Boh chcel vykonať v ich živote. Ich život sa im zdá premárnený. Riešením je zastaviť sa, prehodnotiť rebríček priorít a zachrániť, čo sa ešte dá.

2. Utiekať sa k modlitbe namiesto toho, aby človek riešil to, čo je jeho povinnosťou riešiť.

Je teda nevyhnutné učiť sa pred Bohom svoju prácu zvažovať a pri zapĺňaní diára úprimne sa pýtať Boha na priority. Len tak je možné vyvarovať sa preťaženiu a uštvaniu, ktoré nás vždy budú prenasledovať. A aspoň raz za čas je dobré pripomenúť si slová žalmu: „Ak Pán nestavia dom, nadarmo sa namáhajú tí, ktorí ho stavajú.“

                                                                       (spracované s použitím príhovoru Vojtěcha Kodeta)

                                                              v v v

Keď sa ráno zobudíme, hneď nás tlačia starosti a povinnosti dňa (ak nás už neobrali o nočný spánok). Hneď sa nám vynorí nepokojná otázka: „Ako to dnes všetko stihnem?“ Chceme sa uštvane rozbehnúť a rýchlo konať. Ale tu treba vziať opraty do rúk a povedať si: „Pomaly! Teraz ma vôbec nič nesmie zaujať. Moje prvé chvíle dňa patria Pánovi.“

                                                                                                          Edita Steinová

Čím sme závislejší od Boha, tým sme nezávislejší od sveta. Čím sme viac naviazaní na Boha, tým sme slobodnejší vo vzťahu ku svetu.

Josip Sanko Rabar

                                                              v v v

            Bývalý kapitán írskeho pluku Ernest Gordon opisuje vo svojej knihe s názvom Údolie Kwai život v zajateckom tábore pri rieke Kwai v Japonsku. Zajatci stavali železnice v džungli. Denne desať hodín pracovali v neznesiteľných horúčavách, v hustých mrakoch komárov a pod hrozbou namierených guľometov. Nik nesmel vynechať prácu bez lekárskeho povolenia. Ale lekára tam nebolo. Neboli lieky pre chorých, nebol priestor pre ranených a zomierajúcich. Zajatci sa potácali a zomierali. Celodenná strava pozostávala z malej misky ryže. Zdatní vojaci sa premenili na zástup kostlivcov. Kapitán Gordon píše: „Každý začal žiť sám pre seba. Človek sa zmenil na divocha. Jeden druhému nepomohol, ba ľudia si kradli navzájom stravu i šatstvo. Keď daktorý chudák padol v práci, nik sa o neho nepostaral. Boli sme si celkom cudzí ako zvieratá.“

            Ochorel aj kapitán Gordon na záškrt. Myslel, že si ho nikto nepovšimne a že už nikdy neuvidí krásne Írsko. Ale dvaja desiatnici, Miller a Moor sa ho ujali a striedali sa pri jeho lôžku. Raz im kapitán povedal: „Hľadal som Boha, ale nenašiel som ho!“ Miller mu odpovedal: Spomeňte si na starú anglickú báseň:

             „Hľadal som svoju dušu a nepodarilo sa mi ju nájsť.
            Hľadal som svojho Boha a neohlásil sa mi.
            Hľadal som svojho brata a v ňom som našiel všetko.“

            A Gordon píše: „V tej chvíli som videl na týchto dvoch chlapcoch, že majú najväčšiu silu na svete, lebo majú lásku. Lásku, ktorá sa vie obetovať pre druhých. Božia dobrota im žiarila z očí. Preto som chápal, keď sa okolo nich začali zhromažďovať skupiny zajatcov, ktorí v ich obetavej láske nachádzali vieru v Boha. Spoločne sa začali modlievať každý večer žalm: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba“. Postavili si z trstiny a bambusu kaplnku, ktorá bola srdcom tábora. Prestali si kradnúť, posluhovali si navzájom a „peklo džungle” sa premenilo na „údolie nádeje“.“

            Obidvaja desiatnici tam síce zahynuli, ale mnohí, čo sa po skončení vojny vrátili domov, spomínali si na ich svedectvo a zasvätili svoj život Bohu v službe bratom. Sám kapitán Gordon, zasiahnutý ich svedectvom lásky, stal sa kňazom a ohlasoval mládeži: „Videl som zblízka, do akej výšky sa môžu dostať tí, čo našli Boha, keď hľadali bratov.“

            Lásku k Bohu a lásku k druhým naozaj oddeľovať nemožno. Prosme Boha, aby sa naša zakotvenosť v Kristovi prejavila v našich skutkoch.